Život s modlitbou – Úvod do sviatosti zmierenia/pokánia

Po ročných zamysleniach o modlitbe sa presúvame do zamyslení o sebe a svojom živote. Skrze katechetické okienko sa doslova retrospektívne vrhneme do adventných piatkových kázní o svätej spovedi. 

 

Začneme príbehom: Mladý duchovný mal mať vo väznici kázeň. Celé dni rozmýšľal o formulácii viet, ktoré by boli schopné dojať tvrdé srdcia. Keď vstúpil do miestnosti, zmrazilo ho pri pohľade na studené posmešné tváre. S tichou modlitbou o osvietenie začal vystupovať na vyvýšené pódium. Na schode sa potkol a skotúľal sa až na parket. Prítomní zaburácali smiechom. Chvíľku bol mladý duchovný ochromený bolesťou a hanbou. Potom rýchlo vyskočil na pódium, usmial sa na prítomných a povedal: „Chlapci, preto som sem prišiel. Chcel som vám ukázať, že človek môže vstať, aj keď padol.“ 

Každá svätá spoveď (a predtým spytovanie svedomia) je o páde do poznania našich hriechov, ale aj o povstaní a následnom kráčaní smerom vpred. Prečo padáme? Lebo sme ľudia, ktorí poznajú vinu a hriech.

 

V Starom zákone je otázka viny a hriechu jednou z najsilnejších tém.

 

V Novom zákone je v centre pozornosti Ježišovo kázanie.

 

Čo je to teda sviatosť zmierenia?

 

Rozlišujeme dva prístupy k spovedi:

  1. Právny – Boha považujeme za zákonodarcu a spravodlivého sudcu, ktorý dobrých odmeňuje a zlých tresce (tu je potrebný dôraz na zákaz alebo príkaz).
  2. Osobný – človek je chápaný ako osoba – bytosť stvorená z lásky a predurčená k láske – a je vyzvaný, aby sa pripojil k láske Najsvätejšej Trojice.

Osobný prístup je tu zásadný a prvoradý, právne chápanie je len doplňujúce.

 

Preto cieľom sviatosti zmierenia nie je dosiahnutie spravodlivosti, ale:

 

Bartolomej 2/2023 Pavol Škovránek