Rozhovor so Silviou Mišíkovou

Silvia Mišíková (39) sa rozhodla prijať tri iniciačné sviatosti až vo svojej dospelosti, pred 11 rokmi. Nikdy neoľutovala rozhodnutie odovzdať svoj život Bohu. Odporúča hovoriť neveriacim úprimne o tom, že žijeme život, ktorý je tiež plný problémov – akurát pri tom máme Pána Boha, ktorý nás posilňuje a Ducha Svätého, ktorý nás vedie.

Pomohlo mi zistenie, že kresťania sú normálni ľudia

Nedávno si na Facebooku zdieľala spomienku na svoj krst. Prečo si bola pokrstená až v dospelosti?

Mamina aj ocino boli vychovávaní v tradičných katolíckych rodinách. Mamina ale veľmi mladá osirela a asi sa na Pána Boha nahnevala a zanevrela. Ocino zas bol v mladosti rebel, rád asi rebeloval proti všetkému. Nežili sviatostný život a dlhé roky naša rodina len akosi prežívala bez Pána Boha. Mamina sa ale obrátila a intenzívne sa potom začala modliť za obrátenie zvyšku rodiny. Po 35 rokoch civilného zväzku si s ocinom nakoniec vyslúžili sviatosť manželstva. 

Ja som niekoľko rokov spievala v speváckom zbore, a keď sme vystupovali v kostole, zažívala som taký zvláštny pocit. Teraz už viem, že to bolo volanie. Ale vždy, keď sa skončilo vystúpenie, tak to veľmi rýchlo pominulo a ďalej som si žila svoj svetský život. 

Až o niekoľko rokov po tom, ako som zažila niekoľko sklamaní, nenaplnených vzťahov a mala som doslova až vyhorené srdce, urobila som vnútorné rozhodnutie a povedala som si, že to chcem zmeniť. Že ak Boh existuje, dám mu svoj život. 

Po tom, ako som toto rozhodnutie urobila, spustil sa sled udalostí a zázrakov, ktoré ma priviedli až k dnešnému dňu. Začalo to dopravnou nehodou, ktorá nebola vážna, ale prekazila mi odchod na jeden naplánovaný výlet. Práve v tom čase prišiel na návštevu do Prievidze kňaz, s ktorým som sa zoznámila a on vo mne videl tú túžbu po Bohu. Ujal sa ma a potom ma aj pripravoval na krst. Božím dieťaťom som sa stala 3. októbra 2010 v Banskej Bystrici v Starej Sásovej. Tam som prijala tri iniciačné sviatosti. A tým to všetko vlastne len začalo.

Ako si sa cítila po príchode do farského spoločenstva? 

Po krste som sa pýtala Pána Boha, že čo teraz, čo ďalej? Budem len chodiť do kostola a čítať Bibliu? A odpovede prišli veľmi rýchlo. Po jednej svätej omši som stretla kamarátku, spolužiačku z gymnázia. Tá sa veľmi potešila, že ma vidí v kostole a pozvala ma na chvály k piaristom. Nevedela som presne, čo sú chvály, ale išla som a srdce mi zahorelo pre oslavu Boha. 

Tiež ma oslovila ako hudobníčku na spoluprácu v projekte, ktorý sa chystal vo farnosti Zapotôčky. Išlo o prípravu nedeľnej liturgie pre najmenších, ktorú sme potom organizovali tri roky. Cez tento projekt som sa dostala aj do spoločenstva Joel, ktoré vtedy fungovalo s duchovným vedením kaplána Jána Krausa. Mala som túžbu byť lektorom, čítať Sväté písmo v kostole, tak som išla za pánom dekanom, ktorý to s radosťou prijal a čoskoro som sa venovala aj tejto službe. 

V spoločenstve Joel aj vo farskom spoločenstve som zažila také skutočné prijatie. Asi prvýkrát v živote. Naozaj som sa cítila veľmi dobre, začala som prežívať Božiu lásku, dozvedela som sa o tom, akú hodnotu mám v Božích očiach. Dovtedy som o tom počula, že ma Boh ľúbi a že Pán Ježiš zomrel za mňa, ale nevedela som to pochopiť v srdci. Až po krste a prijatí v spoločenstve som to začala zažívať naplno. 

Samozrejme, dialo sa to čiastočne už aj počas prípravy na krst. Ale vtedy to bolo ešte také turbulentné obdobie akéhosi boja o moju dušu a spásu, keďže bolo mnoho vecí, ktoré ma vracali do toho všedného svetského života. 

Má podľa teba prijatie sviatosti krstu v dospelosti nejaké výhody?

Rozhodnutie pre život s Ježišom má iba výhody. (Smiech.) Ale nemyslím si, že by som bola v nejakej výhode oproti tým, ktorí boli pokrstení v detstve. Skôr vnímam potrebu krstu už v tom bábätkovskom veku, a preto sme ani neváhali s rozhodnutím pre krst našich detí. Dali sme ich každé pokrstiť hneď, ako to bolo možné. Skôr mám pocit, že môj život mohol byť ešte oveľa lepší, keby som bola odmalička vedená k Bohu. 

Skôr som to myslel tak, že ak je niekto odmalička pokrstený a chodí do kostola, možno si na svoj krst ani nespomenie. Ten, kto je pokrstený v dospelosti, si už plne uvedomuje, že prijíma sviatosť.

Toto je to, po čom túžim aj pri mojich deťoch. Že hoci boli pokrstené ešte ako bábätká, na svoj krst si nepamätajú a budú si ho môcť pozrieť len na fotografiách, aby nežili našu vieru, ale aby žili tú svoju, takú ozajstnú. Vieru, ktorá bude založená na ich vlastnom obrátení a rozhodnutí sa pre Boha. V mojom prípade bolo to obrátenie úplne radikálne, ale určite každý, aj tradičný kresťan sa musí vo svojom srdci obrátiť. Aj ja som to už zažila, že v mojom živote prišlo akési znovuobrátenie, nový impulz. Tieto príležitosti viac priľnúť k Nebeskému Otcovi dostávame počas celého svojho života.

Ako si vnímala pred svojím vstupom do cirkvi kresťanov? Neboli vtedy pre teba niečím zvláštni?

Áno, mala som predsudky – ako mnoho ľudí. Myslela som si, že kresťania sú neúprimní, že sú navonok takí sladkí. Ale keď som vstúpila do cirkvi, zistila som, že kresťania sú úplne normálni ľudia, ktorí si žijú svoje každodenné problémy. Akurát ich žijú inak, pretože majú Pána Boha, ktorý ich posilňuje a Ducha Svätého, ktorý ich vedie. 

Zistila som, že kresťania sú zábavní, nie sú to žiadni suchári, ale skvelí parťáci. Mám mnoho priateľov, ktorých som spoznala až po krste a sú to veľmi vzácni ľudia. Takže vstup do cirkvi úplne zrúcal všetky moje dovtedajšie predstavy o kresťanoch.

Čo by sme mohli ako farské spoločenstvo urobiť pre to, aby sa ďalší dospelí odhodlali prijať sviatosť krstu?

Za seba môžem povedať, že mi veľmi pomohlo zistenie, že kresťania sú normálni ľudia. Že nie sú presladení, nehrajú sa na niečo viac ako sú, netvária sa, že život s Pánom Bohom je nejaká rozprávka alebo prechádzka ružovou záhradou. Ale že naozaj dokážu byť úprimní a reálne svedčiť o tom, čo Boh urobil v ich živote. Toto by sme podľa mňa mali tým váhajúcim nejako ukázať. Že sme normálni ľudia s bežnými problémami, akurát máme toho, ktorý je nad tým všetkým, ktorý nás miluje, vedie a posilňuje. 

S manželom sme sa sobášili v roku 2013 a na svadobné oznámenie sme si dali 33. verš zo 6. kapitoly Matúšovho evanjelia, že máme hľadať najskôr Božie kráľovstvo a všetko ostatné nám bude pridané. A toto sa nám potvrdzuje v každodennom živote a ja rada o tom svedčím a hovorím. Samozrejme, musí to mať nejakú hranicu, nemôžeme sa vnucovať, ale tak prirodzene treba povedať na slávu Božiu veci, ktoré sa udiali v našich životoch. 

Za tých osem a pol roka sme s manželom zažili možno viac ako niekto za dvadsať. Napríklad len to, ako sa nám narodili naše deti. Prvý syn sa narodil za dramatických okolností v 33. týždni tehotenstva a mal len 1200 gramov. Až pri pôrode druhého syna som sa dozvedela, že aj jemu išlo o život. A pri tehotenstve s najmladšou dcérou išlo posledné dva mesiace o život nám obom. 

V týchto všetkých a aj v tých najťažších chvíľach mi poslal Boh do cesty nejakých ľudí. Jednak tých, ktorí pomohli mne, ale aj takých, ktorí pomoc potrebovali. Napríklad mamičky v nemocnici, ktoré neboli veriace a potrebovali povzbudenie. Boh si dokázal aj takéto situácie použiť na to, aby sa oslávil a ukázal svoju dobrotu a lásku. A ja som bola tá, ktorá povzbudzovala tie ostatné mamičky, hoci možno, hlavne pri prvorodenom synovi, som bola v ťažšej situácii ako ony. 

Teda mali by sme hovoriť úprimne o tom, že žijeme život, ktorý je tak ako život iných ľudí plný problémov a zažívame okolnosti, ktoré sa nás snažia prevalcovať. Ale že máme milujúceho Ocka, ktorý nás neopúšťa, máme Pána Ježiša, ktorý za nás zomrel a Ducha Svätého, ktorý, keď mu to dovolíme, nás vedie. Ja osobne som nikdy neoľutovala rozhodnutie odovzdať svoj život Bohu. Veľmi mi pomáha, keď sa môžem pozdieľať s kamarátkami a viem, že žijú podobné veci ako ja. 

Ďakujem za rozhovor!
Text: Alojz Vlčko

Foto: archív Silvie Mišíkovej

Uverejnené: Bartolomej, január 2022

Silvia Mišíková (39) – vyrastala v Prievidzi. Po skončení osemročného gymnázia študovala v Trenčíne odbor ľudské zdroje a personálny manažment. V detstve aj dospelosti sa venovala hudbe a hre na klavír. Pracuje v administratíve, na oddelení nákupu. Po svojom krste, pre ktorý sa rozhodla až v dospelosti, sa aktívne zapojila do života vo farnosti. Neskôr sa sama stala dvojnásobnou krstnou mamou. S manželom Jaroslavom vychovávajú tri deti – dvoch synov a jednu dcéru.