Rozhovor s Petrom Pikulíkom

Počas sviatkov alebo cez prázdniny vídať v našom meste pri oltári miništranta, ktorý vždy do chrámu vojde v sivom habite. Vzbudzuje pozornosť. Rovnako i jeho recenzie, ktoré píše do nášho farského časopisu. Pri pohľade do tváre v ňom i napriek rúšku spoznávajú mnohí ľudia bývalého študenta piaristickej školy. Peter Pikulík (27) sa iba nedávno rozhodol povedať Bohu svoje áno ako rehoľník.

Ochota povedať Bohu áno

 
Peťo, som vďačná, že sa dnes stretávame „na pôde“ nášho farského časopisu. Tých spoločných stretnutí bolo v našom živote viac. Ale začnime po poriadku. Ako si spomínaš na svoje detstvo a potom na svoju prvú chvíľu u piaristov, vďaka ktorým sa poznáme?

Aj ja som vďačný, veď rozhovor do Bartolomeja človek neabsolvuje každý deň. Na detstvo mám dobré spomienky, hoci ťažko mi je niekedy odlíšiť, čo sa naozaj stalo a čo si v priebehu rokov dotvorila fantázia. Stále neviem, či som priestory dnešnej škôlky zachraňoval pred požiarom… Vybavujem si však, ako som neohúril na prijímačkách na piaristickú základnú školu. Mamička mi neskôr vysvetlila, že body som stratil napríklad za kresby ľudí, ktorí podľa môjho úsudku nepotrebovali uši a nosy. 
 
Vo svojom učiteľskom notese z roku 2007/2008 mám pri tvojom mene veľa jednotiek zo slovenčiny. Bol si vynikajúcim žiakom. Myslím si, že aj priezvisko ťa predchádzalo. Vnímal si ako výhodu alebo skôr nevýhodu mať v škole dve výnimočné sestry? 

Za každú pozitívnu diskrimináciu z dôvodu existencie mojich šikovných sestier som vďačný!
 
Už v tvojich školských slohových a iných prácach či názoroch bolo cítiť silný sklon k umeniu a filozofii. Pamätám si, ako živo si vedel diskutovať aj na krúžku Literárna čajovňa, kde sme s tvojimi spolužiakmi rozoberali prečítané knihy. Ktoré knihy dnes patria k tvojim (celoživotne) obľúbeným?

Sedím v mojej kláštornej izbe a spomeniem aspoň niekoľko  rozčítaných kníh, ktoré okolo seba vidím. Po ľavici mám Dominion od Toma Hollanda, kde je pútavo opisovaná história našej západnej kresťanskej civilizácie, ďalej Žiadny človek nie je ostrov od Thomasa Mertona. Tú som čiastočne prečítal počas noviciátu a dnes som si ju doniesol z knižnice. S jeho spôsobom uvažovania a vnímania cítim silnú spriaznenosť. Je tu aj knižka od teológa Balthasara –  Pravda je symfonická, ktorú čítam druhýkrát a nad tou eleganciou a presnosťou žasnem ešte viac než prvý raz. Pri posteli čakajú Bratia Karamazovovci. Aj tých čítam znovu. Tisíce slov a ani jedno navyše. To platí aj o poézii Jakuba Demla. Katolicizmus v jeho podaní je tak prebujnelý, že naň musia so závisťou hľadieť aj tí najnekonvenčnejší z nekonvenčných. 

 
Napokon ťa však zvábil svet obrazu, umelecká fotografia, susedné Čechy. Čím?  

Fotografii som sa venoval už od nejakých trinástich rokov a rozhodnutie študovať ju bolo pre mňa prirodzené. Do Zlína som chcel ísť, lebo som tamojší ateliér fotografie vnímal ako to správne miesto pre mňa. A môžem povedať, že som za čas strávený v ňom veľmi vďačný. Najmä kvôli ľuďom, ktorí sa stali súčasťou môjho života, teda mojimi priateľmi.
 
Ako sa ti javil svet umelcov počas tvojho štúdia? Nemal si občas pocit nepochopenia svojho vlastného „videnia sveta“? 

S prestávkami neustále. (Úsmev.) To je predsa diagnóza umelcov. Obdobie štúdia bolo pre mňa obdobím hľadania, niekedy až tápania. Veľa svojich postojov som musel prehodnotiť. Moja tvorba sa zrazu dostala do oveľa širšieho kontextu a pocit vlastnej výnimočnosti tvrdo narážal na realitu. Svet umelcov je bohatý. Vo všeobecnosti možno povedať, že sú to duše citlivé na krásu. A krása zachráni svet, to vieme. Pre svoju citlivosť sú však aj veľmi zraniteľní a náchylní pošmyknúť sa na nespočetné množstvo spôsobov.  

 
V roku 2017 si sa vrátil z Indonézie a keď sme sa vtedy náhodne stretli, spomínam si, ako si bol plný dojmov z inej kultúry. Vždy si všetko prežíval naplno, asi aj túto cestu. Čím ťa obohatila, v čom možno i zmenila?

Predovšetkým sa zmenil môj výzor. Bol som opálený po celý rok. Zažil som chvíle vnútorného pokoja, hlbokých estetických zážitkov na fascinujúcich miestach, nudy, strachu, keď som vo vysokej rýchlosti stratil kontrolu nad motorkou a šúchal sa popri zvodidlách. Žil som v exotickom raji, ale niekedy to kvôli vnútornej prázdnote vedelo byť aj peklo. Videl som miestne hinduistické rituály. Vďaka YouTube sa ku mne dostal koncept spirituality bez náboženstva, ktorý ma zaujal, ale stále mi v tom niečo chýbalo. Pamätám si, že som si raz ležiac v tom sparne na posteli pozeral aj stránku kňazského seminára. Ale to ešte nebol ten čas.  
 
Áno, a potom prišiel prelomový rok 2018. Mohli by sme ho nazvať aj rok tvojho hlbokého (znovu)obrátenia? Myslím, že niekto z tvojich bývalých spolužiakov nazval tento moment slovami „ako Peťo spadol z koňa“ v zmysle obrátenia sv. Pavla. Ako si to vnímal ty?   

Stalo sa to 8. 10. 2018. Zálohoval som fotky zo starého počítača, ktorý sme chceli vyhodiť. Natrafil som na svoj autoportrét. Bol súčasťou súboru fotiek na prijímačky do Zlína. Mal som vtedy rád inscenovanú fotografiu. Tvoril som príbehy, hral som sa so symbolikou a s rekvizitami. Na fotografii som bol oblečený v čiernej košeli s kolárikom. Dobre som ju poznal, videl som ju veľakrát, ale v tom momente ma zaskočila vnútorná otázka: Môže to byť pravda? Uveril som, že áno. A potom sa roztrhla hrádza – a tie vody naozaj nedokážem vtesnať do formátu tohto rozhovoru. (Úsmev.)

 
Ako reagovalo na tvoje rozhodnutie stať sa rehoľníkom blízke okolie? 

V drvivej väčšine pozitívne.

Mnohých určite zaujíma, prečo si si vybral františkánsku rehoľu minoritov a nie piaristov? Čím ťa inšpirovali, resp. inšpirujú?

Išlo to akosi samo. Spomenul som obraz hrádze, ktorá sa pretrhla. Veci boli v priam zbesilom pohybe. Boh si vie dať načas, ale vie aj konať v ohromnej rýchlosti. Pozeral som si na internete rehole na Slovensku. Zameranosť piaristov na školy som vyhodnotil ako nie celkom pre mňa, do klauzúrnej rehole som ísť nechcel. 

Zrazu som natrafil na minoritov. Ich charizma bola príjemne všeobjímajúca. Tam sa zmestím. Na ich stránke hneď svietila správa o duchovnej obnove pre tých, čo rozlišujú povolanie. Išiel som. A potom to už išlo ďalej. Nerobil som si ilúzie, nesnažil som sa o poctivý rešerš reholí a komunít s cieľom vybrať si tú, ktorá mi najviac sadne, lebo mne celé toto povolanie nesedelo. Mne by sedel život bez kríža. No hej, len tomu prísľubu zmyslu som nevedel odolať. Bohu vďaka. 
 
Sv. František z Assisi si získaval srdcia ľudí počas dlhých storočí a je tomu tak aj dnes. Ktoré princípy z jeho života ťa najviac oslovujú? 

Jeho radikálna pokora a z nej prameniaca radosť. Odumretie svetu kvôli Najvyššiemu Dobru a z toho plynúca láska ku všetkému stvoreniu.
 
„Hlásajte evanjelium všade, ale jazyk používajte, len keď je to nutné.“ Tak učil sv. František svojich spoločníkov. Jazyk spoločnosti sa však oproti františkánskemu obdobiu značne zmenil. Ako dnes podľa teba možno prehovoriť k srdciam ľudí „evanjeliovo“, a zároveň bez slov? 

Františkánsku cestu vnímam ako cestu autenticity. Nehrať to na efekt, príliš nešpekulovať. Nebáť sa byť za blázna. Túžiť po radosti. Modliť sa o zmysel pre humor. Práve humor je pre mňa posledné týždne veľkým objavom. Nie že by predtým pre mňa nebol dôležitý, ale uvedomil som si, že ho vo svojom vzťahu k Bohu musím brať oveľa vážnejšie. Páči sa mi veta z knižky o humore v Biblii: „Ten, kto berie radostnú zvesť vážne, má v každej chvíli dôvod sa smiať.“ Radosť je nákazlivejšia než covid. 

 
Zdá sa mi však, že tebe sa darí veľmi dobre evanjelizovať aj slovom. Takým neštandardným. Vždy ním rozvíriš pomyselný šedý priemer nášho časopisu. Niekedy si človek možno kladie otázku: Vari tí rehoľníci pri štúdiu iba pozerajú filmy a počúvajú hudbu? Ako to je naozaj? Čo ťa najviac inšpiruje písať u umení? 

V skutočnosti je to tak, že nestrácajú čas štúdiom. (Úsmev.) Priznám sa, že niekedy s hrôzou zisťujem, že ubehol mesiac, je tu deň uzávierky, a ja, hlavný recenzent Bartolomeja, som nevidel žiaden film. Kde sú tie časy, keď som hodiny počúval hudbu? Môj playlist sa teraz aktualizuje tempom 1 album na pol roka. Ale mám určité zásoby. A o Forrestovi Gumpovi by som mohol písať aj celý rok. 

Inšpiruje ma umenie samo. Skutočné umenie nám približuje krásu pravdy, teda Krista. Pokiaľ je napojené na tento večný zdroj, nie je problém rozpísať sa aj o scéne, ktorá trvá 30 sekúnd. 
 
A na záver, mohol by si jednou vetou zhodnotiť svoju životnú filozofiu?

Chill out, what ya yellin‘ for? Lay back, it’s all been done before. (Buď v pokoji, načo kričíš? Nechaj to plávať, všetko už bolo predtým urobené.) V týchto dvoch vetách spojených s melódiou pesničky Complicated od Avril Lavigne je pre mňa najefektívnejšie vyjadrená nádej Zmŕtvychvstania, v ktorej chcem žiť. 

Ďakujem za rozhovor!
 
Text: Elena Blašková
Foto: archív Petra Pikulíka
Uverejnené: Bartolomej, november 2021