Otče náš 7. časť – Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom

V tejto časti si povieme niečo o asi najťažších slovách modlitby Otče náš. Odpustiť. Dá sa to vôbec? Je možné odpúšťať, tak ako nám odpúšťa náš Nebeský Otec? Neraz som aj z úst kresťanov počul tieto slová: „Ale ja mu / jej / im nikdy neodpustím…“

Ak však nechcem odpustiť ja, prečo by mi mal odpustiť Boh? Vari som ja lepší ako ostatní? Azda si ja zaslúžim odpustenie a ostatní si moje odpustenie nezaslúžia? Snažme sa, aby sme tieto slová nepreskakovali alebo neprehliadali, ale modlime sa modlitbu Otče náš so všetkým, čo k tomu patrí, aj keď je to pre nás niekedy veľmi ťažké…

Veci každodenné

Aj keď sa nám to možno na prvý pohľad nezdá, slovami „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ pokračujeme v slovách „chlieb náš každodenný daj nám dnes“. Všetko to na seba nadväzuje. Môžeme sa spýtať – čo majú chlieb a odpustenie spoločné? No predsa to, že obe tieto veci potrebujeme každý deň. Tak ako potrebujeme každý deň jedlo, každodenný chlieb, ktorý nás posilňuje, tak potrebujeme aj odpustenie pre náš život, naše srdce a dušu.

Nielen mne

Kiežby sa táto prosba skladala iba z prvej časti! „Odpusť nám naše viny.“ A bodka, ďalej nepokračujme. Stačí, keď milosrdný Boh odpustí moje hriechy, iba mne. Boh nás však učí láske, ktorá nemyslí iba na seba. Tak ako ja potrebujem odpustenie, musím toto odpustenie aj odovzdať. Keby som ja nechcel odpustiť, staval by som múr okolo svojho srdca, uzatváral by som sa do seba a nechcel by som tam nikoho vpustiť, ani Boha. Nie že by Boh nechcel, ale ja by som ho tam nepustil, ja by som ho tam nechcel. Odpustenie, ktoré dávam, ide ruka v ruke s odpustením, ktoré prijímam. Prosba o odpustenie našich hriechov bude vypočutá, keď my splníme druhú časť, odpustíme druhým.

Ježiš nás viackrát vyzýva k svätosti, k dokonalosti: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec.“ (Lk 6,36) „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás.“ (Jn 13,34) Ježiš nás učí modliť sa, milovať, obetovať sa a zároveň aj odpúšťať. Učí nás to slovom a príkladom. Najmä počas svätých omší, keď sa nám neustále dáva, keď sa obetuje za celé ľudstvo. Za dobrých aj zlých, za veriacich aj neveriacich.

Skutočne milovať

Ak neviem odpustiť blížnemu, ako môžem skutočne milovať? Apoštol Ján sa nás vo svojom prvom liste (1 Jn 4,20) pýta, ako môžeme milovať Boha, ktorého nevidíme, keď nemilujeme brata, ktorého vidíme? Učme sa modliť, milovať a hlavne odpúšťať. Snažme sa, aby z nášho života zmizli slová „ja mu / jej / im nikdy neodpustím“. Oveľa lepšie je povedať: „Ja som im ešte neodpustil, ale s Božou pomocou sa snažím.“ Nie je to krajšie? Neučí nás to Kristus, keď chce, aby sme sa polepšili, aby sme sa mu pripodobnili?

V Katechizme Katolíckej cirkvi sa múdro píše: „Nie je v našej moci už necítiť urážku a zabudnúť na ňu. Ale srdce, ktoré sa odovzdáva Duchu Svätému, pretvára ranu na súcit a očisťuje pamäť tým, že premieňa urážku na orodovanie.“

Bartolomej 4/2020 Dominik Kučera