Trojica 4.časť – Boh Syn nám ukazuje cestu

Moji žiaci sa často pýtajú, prečo Boh Otec poslal Syna, aby za nás trpel. Veď predsa rodič to robí opačne – on chce trpieť namiesto svojho dieťaťa. Keby však prišiel
Otec, vnímali by sme ho ako majestátneho kráľa a Pána vesmíru a mohli by sme pri
ňom cítiť len ako vďační otroci.

My sme potrebovali Syna, aby sme videli a naučili sa, čo znamená byť synom a dcérou Boha v praktickom živote a mohli ísť v jeho šľapajach. No nemýľme sa, Otcove ruky sú rovnako prebodnuté ako Ježišove, veď Trojica robí všetko spolu.

Syn nám ukazuje cestu

Ježiš nás naozaj miloval a chcel nás vykúpiť, ale najväčší dôvod jeho súhlasu bola láska k Otcovi – bol poslušný až na smrť, lebo miloval Otca. Ježiš tak miluje Otca, že urobí pre Neho všetko. Toto je prvá a najdôležitejšia lekcia. Milovať Boha tak, že kvôli Nemu urobíme všetko, čo povie. Ježiš urobil mnoho zázrakov, aby sme pochopili, že Boh sa neprestajne o nás stará a pomáha nám v ťažkostiach. Ukázal nám, ako sa máme modliť, vyhľadávať Jeho prítomnosť a aj to, že sme do krajnosti milovaní a chcení.

Učí nás, čo znamená byť synom/dcérou, ako sa máme na Otca spoliehať a každodenne mu dôverovať – a to aj v najväčších okamihoch utrpenia či pokušenia. On tiež zakúsil na kríži pocit opustenosti od Boha. Vie, aké to je a naučil nás, čo máme vtedy robiť. V Evanjeliách nám oznamuje, že Boh nás prijal za synov a dcéry. To znamená, že nič menej nesmieme brať ani inak o sebe zmýšľať. Nie sme otroci ani žobráci, aby sme prežívali svoj život v živorení a v nezmyselnom údele. Každé žobrácke zmýšľanie o sebe privodzuje strach, úzkosti a hľadanie šťastia vo všelijakých „odpadkoch“, z ktorých nám je akurát tak zle. Ježiš ako milovaný a milujúci Syn je plný ohromujúcej radosti a sebaistoty a dáva nám odvahu čerpať silu a lásku od Boha, starať sa o Jeho kráľovstvo na zemi, niesť svoje kríže s vedomím, že On zariadi vzkriesenie, že osuší naše slzy a na konci otvorí nebeskú bránu pre nás a budeme celú večnosť čerpať Jeho bezpodmienečnú a hlbokú lásku.

Príbeh o žobráckej palici

Istý kráľ mal jediného syna a svojho nástupcu, ale ten sa akosi nepodaril. Namiesto starostlivosti o kráľovstvo sa len zabával na plesoch, poľovačkách a rozhadzoval veľké peniaze na svoju zábavu. Bol lenivý a čo bolo najhoršie, aj krutý a neľútostný voči svojim poddaným. A tak sa kráľ rozhodol, že ho pošle do sveta, aby sa naučil pokore, pracovitosti a dobrote. Dal mu malú čiastku peňazí na obživu a palicu z čistého zlata, aby mu pripomínala jeho identitu syna, kráľa a budúceho panovníka a o ktorú sa mohol aj oprieť.

Syn, pravdaže, peniaze rýchlo minul, a keďže bol lenivý, skončil ako žobrák. Postupne mu narástla brada, potrhali sa mu šaty a on viedol život bez radosti a zmyslu. Jeho zlatá palica sa zašpinila tak, že vyzerala ako obyčajná.

Prešli roky a Otcovi bolo tak smutno, že poslal svojho sluhu, aby pohľadal jeho syna a zistil, či je súci na trón a priviedol ho domov. Keď sluha našiel princa, veľmi sa potešil. Pripomenul mu, kto je a pozval ho domov k Otcovi.

Lenže princ zabudol na svoj pôvod a pomyslel si, že si z neho strieľa. Neveril sluhovi a ani tomu, že špinavá palica, ktorú držal v ruke, je pod povrchom z pravého zlata. Zostal žobrákom, mysliac si o sebe, že je žobrák a do smrti žil ako žobrák, nadávajúc na svoj údel.

Smutný príbeh o človeku, ktorý však nesie v sebe hlboké posolstvo.

Milovaný syn / dcéra

Boh je, ktorý je – a ja som ten, kto som: milovaným syn/dcéra. Zlé sily a bolesti tohto sveta sa nám snažia nahovoriť, že Boh sa nestará. Ale Ježiš nám prišiel ukázať a potvrdiť, že nie sme siroty ani žobráci, ale zjavuje nám, aký Otec na nebesiach v skutočnosti je.

Vyčistime si teda svoju žobrácku palicu a dajme zažiariť pravému zlatu v našej duši. Vráťme sa k nášmu príbehu a pýtajme sa, čo má kráľov syn spoločné s nami. Zistíme, že veľa. Sme Božie deti a často na to zabúdame. Kráľovská hodnosť – palica sa nám často zašpiní a sčernie. Ale Boh – Otec poslal svojho Syna – Ježiša, aby nás našiel a pripomenul nám našu kráľovskú hodnosť, o ktorú sa môžeme v živote a v pokore opierať.

Bieda tohto sveta nás nesmie zhltnúť a zanechať depresívnych, lebo – našťastie – tento svet neleží len na našich pleciach, ale aj na Božích. A Boh si s tým poradí. A dúfa, že s Ním budeme spolupracovať tak ako Jeho Syn, keď žil medzi nami. Nechajme sa teda Ježišom nájsť a uverme mu všetko, čo nám hovorí a čo nás učí.

Na záver ponúkam slová sv. Jána z Kríža – učiteľa Cirkvi:

V podobenstve o márnotratnom synovi nám Ježiš potvrdzuje tieto slová Otca k nám: