Rozhovor s pánom kaplánom Pavlom Škovránkom

Od 1. júla k nám do farnosti zavítal novokňaz Pavol Škovránek. Ako sám povedal na uvítacej omši, priletel až zo Senca. Má za sebou netradičné životné skúsenosti, na ktoré sme sa ho – okrem iného – popýtali.
 
 
 
 

Človek mieni, Pán Boh mení

Pavol, keby si sa mal opísať pár vetami, ako by zneli?
Je ťažké opísať seba a nehľadieť na negatíva. Najprv by som chcel povedať, že som extrovert, ktorý je veľmi rád v spoločnosti s druhými pri dobrej nálade, káve (toto je jeden z mojich obľúbených pozemských zdrojov energie) i diskusii o akýchkoľvek témach. Zároveň sa vo mne skrýva nezmar introvert, keďže aj kňaz je len človek a potrebuje sa niekedy schovať pred svetom a v tichosti izby si odpočinúť. Skôr som zameraný na intelektuálnu stránku života, pričom sa nevyhýbam ani praktickej. Mám rád ľudí, mladých, ale i starších a chorých, medzi ktorými som aj pracoval. Keby ste chceli vedieť viac, nebojte sa ma zastaviť a pokojne sa ma opýtajte. (Úsmev.)
 

Predstavíš nám aj svoje zázemie, v ktorom si vyrastal?
Mám troch súrodencov. Keď som bol malý, chceli ma zavrieť do banánovej krabice a poslať preč do Afriky. Prečo? Lebo som bol najmladší. (Úsmev) Moja rodina je bohatá na vzťahy, typické rodinné zázemie a vieru, ktorá aj v mojom detstve zohrala dôležitú úlohu. Som päťnásobným strýkom a otcom dvoch birmovných synov.

Ako si prežíval detstvo a pubertu? Vždy si chcel byť kňazom?
Hovorí sa, že povolanie je nám dané odmalička, len počas života, prostredníctvom spoznávania seba, zisťujeme, čo máme v živote dosiahnuť. Ja som chcel vždy byť lekárom, hercom alebo kňazom. Len som potreboval čas, aby sa to vo mne vyformovalo. Hrával som divadlá, ošetroval som rodinu a slúžil som omše.
Keď som mal 11 rokov, stal som sa členom Slovenského Červeného kríža. Absolvoval som niekoľko zdravotníckych kurzov, chodil som na akcie, kde som sa zaúčal, a keď som dosiahol vek 15 rokov, stal som sa predsedom Mládeže Slovenského Červeného kríža pre Bratislavu-okolie. Riadil som skupinu mladých ľudí, s ktorými som zažil veľa podnetných chvíľ.
Vo veku 16 až 18 rokov som mal možnosť pracovať na onkológii v Bratislave ako ošetrovateľ. Bolo to fascinujúce. Počas tohto obdobia som sa prvýkrát stretol so smrťou, pri ktorej som zažil, že je tu niečo, čo ma presahuje a dotýka sa duše človeka. Toto bolo silným a prvým rozhodujúcim momentom ísť do kňazského seminára.
Do seminára som nenastúpil hneď po gymnáziu, potreboval som rok na rozhodnutie. Keď ma v dvadsiatich rokoch prijali, vedel som, že som na správnom mieste, ale i tak som si nebol stopercentne istý.

Čo ťa o tom teda presvedčilo?
Najsilnejšou a kontroverznou udalosťou, po ktorej som povedal „chcem“, bol duchovný spor medzi mnou a Bohom. Vo svojom vnútri som ho vtedy zaprel. Bola to pýcha? Slabosť? Existenčná kríza? Boj s vlastným egom? Neviem. Ale všetko to vyplynulo zo skúsenosti choroby, tým som si istý. Nikdy som presne nevedel, kto je trpiaci Kristus v druhom človekovi, kým som si to nevyskúšal na vlastnej koži.

Môžeš nám priblížiť, ako presne ťa Boh skúšal?
Ako druhák – seminarista som ochorel a dostal sa do nemocnice. Prišiel som o veľkú časť zraku, mal som silné bolesti hlavy, závraty a výraznú slabosť tela. Po niekoľkých vyšetreniach mi diagnostikovali zápal mozgu i nádor v hlave. Keď mi po mnohých vyšetreniach oznámili, že nevedia, čo so mnou bude a že mi dávajú pravdepodobne len pár týždňov života, môj život sa obrátil úplne naruby. Zmenili sa mi predstavy o Bohu, o mne, o druhých, o povolaní… Pociťoval som samotu a nevedel som, čo mám robiť.
Bohu som povedal: „Ak existuješ a vybral si si ma na svoju cestu, tak mi pomôž.“ Lenže dlhšie bolo ticho a ja som sa od neho len vzďaľoval. Napriek tomu som každý deň prijímal Eucharistiu, návštevy, modlitby, povzbudenia.
Na sviatok obrátenia apoštola Pavla som dostal sviatosť pomazania chorých spojenú s niekoľkými rozlúčkami pred cestou do večnosti. Nechcel som pripustiť, že by som mal zomrieť. A ani sa tak nestalo. Po mojich zúfalstvách a beznádeji zo strany lekárov nasledovalo to, čo trvá doteraz. Žijem, vidím, nepochybujem a viem, kto je trpiaci Kristus. Petrovo zapretie či obrátenie Šavla sú v zásuvke môjho srdca. Ale pečaťou je Boží sľub, že Boh je so mnou (a nielen so mnou) vo všetkom.

To je riadne silný príbeh… To všetko sa stalo v seminári v Bratislave? Ako je možné, že si prišiel do našej diecézy?
Áno, svoje štúdia a formáciu som začal v Bratislave. Ale keď som ako druhák ochorel, prinieslo to do môjho života veľa zmien. Jednou z nich bol aj prechod do Banskobystrickej diecézy. Povedal by som, že človek mieni, ale Pán Boh mení a je len na mne, ako sa prispôsobím jeho vôli.

Na záver trochu voľnejšia otázka: Akým jedlom si ťa vie človek získať?
Bez pochýb, aj každý deň – vyprážaný syr s hranolčekmi či opekanými zemiakmi a s tatárskou omáčkou, ďalej sushi s komplet výbavou, syrová pizza, šťavnatý domáci hamburger, gyros, losos na masle so zeleninou a ako dezert cheesecake či palacinky. Mňam… Aj teraz by som si dal. (Úsmev.)

Ďakujem za rozhovor!
 
Text: Mária Pytlová
Foto: archív Pavla Škovránka
Uverejnené: Bartolomej, august 2021