Rozhovor s pánom kaplánom Dominikom Kučerom
Po troch rokoch pôsobenia v Prievidzi odchádza na nové miesto – do Banskej Štiavnice. Ako vníma čas prežitý v Prievidzi? Podarilo sa mu tu evanjelizovať podľa predstáv?
Evanjelizácia je žitie v radosti
Na začiatok sa ťa opýtam, čo pre teba znamená slovo evanjelizácia?
Evanjelizácia je odvodená od slova evanjelium, a teda ide o rozdávanie radostnej zvesti. Evanjelium, ktoré rozdávame, nemôžeme nechať len v kostole. Eucharistiu alebo svätú omšu by sme mali žiť celým životom. Čiže najmä vtedy, keď vychádzame z kostola. Príklad si môžeme zobrať od prvých kresťanov, ktorí nielen rozprávali o Bohu a viere, ale najmä žili to, čomu verili. Podobne je to napríklad s kázňami. Keby som iba kázal, zanechalo by to v ľuďoch pozitívnu alebo negatívnu emóciu, ale nič dlhodobejšie by si nezapamätali. Preto je pre mňa evanjelizácia najmä o žití v radosti.
Akým spôsobom si evanjelizoval v našej farnosti?
Veľmi jednoduchým. Takým, akým som vedel. Držal som sa hesla: „Radosť rozdávaním rastie.“ Snažil som sa, aby som nerozprával veľa, ale aby moje skutky rozprávali za mňa. Viem, že v dnešnej dobe ľuďom chýba radosť a pokoj, preto som sa usiloval toto zahrnúť do svojej evanjelizácie. Často som napriek mojej snahe veľa vecí „pohnojil“, ale odovzdával som to do Božích rúk. Hovoril som si, že pohnojím a popolievam a Pán dá tomu vzrásť. Ani si nezakladám na svojej evanjelizácii, pretože človek je len nástroj v rukách Boha. Tým, že som kňaz a môžu ma kedykoľvek preložiť, nečakám výsledky. Tie často prichádzajú až o niekoľko rokov. Môžem osloviť ľudí svojím príkladom alebo urobiť dojem, ale nečakám, že teraz budú všetci veriaci. Akonáhle si kňaz zakladá iba na svojej evanjelizácii alebo pastorácii, je stratený.
Máš nejaký zážitok alebo svedectvo, ktoré ti potvrdilo, že sa oplatí takto žiť vieru?
Nie. Ja nepotrebujem zážitok alebo zázrak. Mňa veľmi motivovali deti. Ony sú úprimné a šťastné z toho, čo robíme. A často to boli práve ony, ktoré dotiahli svojich rodičov k viere a ku sviatostiam – pretože deti sú „zákerné“ v kladení otázok a pýtajú sa tak, že dospelí často nevedia odpovedať. Dospelí sa tak nepýtajú, lebo sa napríklad hanbia. Ale takéto otázky ich nútia zamyslieť sa a nájsť odpoveď.
Keďže už nebudeš pôsobiť v našej farnosti, ale budeš pokračovať v evanjelizovaní v Banskej Štiavnici, povedz nám, ako hodnotíš Prievidzu a jej farnosť po troch rokoch svojho pôsobenia?
Je to celkom ťažké posúdiť, keďže je to moja prvá farnosť a nemám to s čím porovnať, ale povedal by som, že je to pozitívna farnosť, v ktorej je dosť práce a ľudia sú ochotní spolupracovať. A ako sa hovorí, prvá farnosť, prvá láska, takže určite si ju budem pamätať. Výhodou bolo, že som sem neprišiel sám, ale aj s diakonom Jurajom Kissom. Druhý rok sem zas cez víkendy chodil diakon Martin Garaj. A tiež novokňaz Filip Gulai prišiel do farnosti Zapotôčky, takže mal som sa aj s kým porozprávať, necítil som sa v začiatkoch sám. A mohol som si urobiť záhradku, to bolo veľké plus.
Obohatili sme ťa ako farníci o niečo?
Určite. Od tých materiálnych vecí až po duchovné. Najmä za modlitby som veľmi vďačný. A priniesli ste mi nové skúsenosti do mojej budúcej pastorácie a tiež radosť. Radosť, ktorú som cítil pri pastorácii mladých a detí, predovšetkým detí, ktoré som mal možnosť učiť na Malonecpalskej škole. Zároveň to bolo pre mňa odreagovanie. Ale aj práca s mladými rodinkami a so staršími sa mi veľmi páčila.
Máš nejaký podnet, ktorý by mohol pomôcť vylepšiť fungovanie našej farnosti?
Myslím, že ani nie. Stačí, ak budeme otvorení pre pôsobenie Ducha Svätého a on sa postará, aby sme boli úprimní, aby sme sa pomaličky premieňali a spoločne ako jedno spoločenstvo sa približovali ku Kristovi s tým, že sa navzájom potiahneme. Pretože svätosť nie je záležitosťou jedného človeka, ale celého spoločenstva.
Vieš nám povedať, čo ťa čaká v novej farnosti?
Budem trochu viac učiť. V Prievidzi som učil sedem hodín, v Banskej Štiavnici budem učiť jedenásť. No a naďalej ostávam kaplánom, čiže budem pomocníkom pána farára. Budem sa tiež snažiť spolupracovať s mladými a so všetkými, aby veci „klapali“, ako majú, a aby sme spoločne rástli.
Chcel by si niečo odkázať svojim už bývalým farníkom?
Nestresujte sa zbytočne, ale radujte sa. Život je príliš krátky na to, aby sme sa strachovali.
Ďakujem za rozhovor!
Mária Pytlová
Foto: archív Dominika Kučeru
Uverejnené: Bartolomej, júl 2021