Trojica 2. časť – Najsvätejšia Trojica ako škola pravej lásky

Boh nie je sám – nemiluje sám seba, ale žije vo vzťahu a to vo vzťahu dokonalej a nekonečnej lásky vo vnútri Trojice. A tiež v dokonalej a nekonečnej láske voči každému z nás. A hoci nikdy nepochopíme Trojicu ako takú, môžeme sa od nej niečo naučiť niečo pre naše vzťahy.

Karmelitán Winfrid Stinissen vo svojej knihe Putování k pravdě uvádza tri vlastnosti skutočnej lásky, ktoré nás Trojica učí:
1. Láska dáva
2. Láska prijíma
3. Láska nás otvára pre iných

Láska dáva – Otec je ten, ktorý sa dáva

Otec miluje Syna a dáva sa mu úplne celý – nič a nikdy si nenecháva pre seba. Toto darovanie sa je krásne aj pre nás. Sme aj telesne nastavení tak, že keď niekomu pomôžeme, spúšťa sa v našej hlave hormón odmeny a cítime sa blažene. Keď to urobíme nezištne, bez nároku na odmenu, alebo pre milovanú osobu, tento pocit šťastia v nás sa umocňuje. Myslime na to, že Boh do nás vložil schopnosť milovať- všetci ju máme. Dokonca s jeho pomocou môžeme milovať nadľudsky – nadprirodzenou láskou – aj svojich nepriateľov, čo nie je také bežné.

Naopak, sebectvo a neochota pomáhať v nás vyvolávajú nepríjemné pocity a výčitky. Všetci máme sklony k sebectvu, keďže sme zasiahnutí dedičným hriechom, ktorý nás ochromuje. Čo s tým? Hlavné je nenechať sa znechutiť, neprestať bojovať. Ako dlho? Každý deň a to až do konca života. Diabol sa bude neustále pokúšať nás znechutiť, aby sme prišli do fázy – už som raz taký, všetci sú takí, nemá cenu zápasiť… Zlý nám našepkáva, že vnútri sme zlí, a tak aj skončíme. Keď tomuto uveríme, nastáva naša prehra. Pápež František hovorí, že pre Boha nie sú problémom naše opakujúce sa hriechy, ale zatvrdnuté, skazené a lenivé srdce.

Láska prijíma – Syn je ten, ktorý prijíma lásku Otca

Syn prijíma celú Otcovu lásku a neuzatvára sa pred ňou. Často mávame problém so zdravým prijatím lásky – či už od Boha, alebo od ľudí. Niekedy sme presvedčení, že Boh je Pán a my nič. Je príliš ďaleko a nestará sa o nás, sme mu ľahostajní.

Aj toto nám našepkáva Zlý. Uvádza nás do úzkostí, samoty a vedomia nemilujúceho a prísne trestajúceho Boha. Naša viera nás, naopak, učí, že sme bezpodmienečne milovaní Bohom, večnou a nekonečnou láskou, na ktorej nič nemenia naše hriechy – ani ich počet, ani ich veľkosť.

Boh ma miluje úplne rovnako po hriechu ako pred ním. Žiadne moje zlyhania nedonútia Boha milovať ma menej – a už vôbec nie prestať ma milovať. Boh nepodlieha pocitom hnevu, odporu či znechutenia z nás. On k nám vždy cíti a bude cítiť len lásku. Toto je naša jediná istota.

Odporúčam vám ráno sa poďakovať Bohu za jeho lásku a prosiť, aby sme zakúsili, ako nás miluje. Rovnako aj po hriechu si povedať: „Viem, že som zlyhal a prosím, odpusť mi. Verím, že aj tak ma miluješ.“ Ďalej môžeme hovoriť o láske ľudskej. Často sme sklamaní z lásky iných ľudí. Či už sme boli obeťami zištnej alebo zneužitej lásky, sebeckej alebo toxickej. No v prípade, že sa celkom uzatvoríme pred láskou iných, ubližujeme si. Po čase sa cítime osamotení, využívaní, smutní.

Prosme Boha, aby uzdravil naše zlomené a ustráchané srdce. S ľudskou láskou vždy prichádza riziko, ale aj nesmierne bohatstvo. Dobrí priatelia a milujúci ľudia nás potiahnu dopredu. Ich láska nás odsebečťuje a robí nás citlivejšími, láskavejšími a lepšími. Nie je dobré byť človeku samotnému – to je Boží výrok z raja.

A čo bolesť zo vzťahov? Nikto tomu neunikne. Tak ako my sme schopní zraňovať tých, ktorých milujeme, tak sú aj oni schopní zraňovať nás. Musíme sa učiť odpúšťať a tolerovať slobodu a zlyhania iných. Čakať, že všetci budú plniť našu vôľu a sú bezhriešni, je nezrelé. S tým tiež musíme zápasiť.

Láska sa otvára pre iných – Duch prelamuje kolobeh lásky medzi Otcom a Synom

Tu si ako príklad zoberme manželstvo a rodinu. Muž miluje svoju ženu a žena svojho muža mimoriadne intímnym citovým, duchovným, duševným aj telesným spôsobom. Takýto druh jednoty nemajú so žiadnou inou ľudskou bytosťou. A predsa ich hlboká láska ich otvára pre toho tretieho v ich živote a to pre dieťa. Ak by chceli žiť svoju lásku len pre seba – bolo by to sebectvo vo dvojici.

To sa týka aj Boha, aj ľudí. No zo skúseností vieme, že tam, kde sa dvaja ľudia majú naozaj radi, celé okolie má z toho úžitok, pretože pravá láska z nás vyťahuje na povrch to najlepšie, čo v sebe od Boha máme. To sa týka aj manželstva, priateľstva, rodičovstva…

Naši drahí nás podporujú v konaní dobra, v odpúšťaní, v používaní našich talentov pre svet, v správnych rozhodnutiach… Ak by si to všetko chceli nechať iba výlučne pre seba, blúdia.

Dávať, prijímať, otvárať sa – to je cesta pravej lásky, ale aj každodenný zápas, ktorý bude trvať až do konca nášho života. No ako sa hovorí: „Vytrvalosťou si spasíte duše.“

Bartolomej 7/2020 Eva Duffková FDC